Všetci by stále len bojovali. S bývalou, súčasnou, svetom, ktorý nie je podľa predstáv, predavačkou v supermarkete, so samým sebou. Aj brooklinskí The Antlers mali svoje vojny. Na predošlých albumoch a EPčkach naháňali svoje idoly (Radiohead predovšetkým) do často beztvarej formy, ktorá sa vymykala azda len srdcervúcim bľakotom o deštruktívnej zvrátenosti vzťahov lídra Petra Silbermana. Pred dvoma rokmi, zrejme vyčerpaní z emocionálne nestabilných začiatkov, sa ponorili do chládku pomalších postrockových piesní v EP Undersea. A teraz? Na bojovom poli je hmla a ticho. Z diaľky prichádzajú vlajkonosiči smútku a nádeje. Poznávacím znamením je graciózne sa nesúca trumpeta ponad prirodzene tečúci tok tónov. A všetci víťazi i porazení slastne privierajú oči.
Nový album Familiars totiž nevnucuje ťažko vydolované životné pravdy. Bluesrockové skladby s letmým dotykom zašlých rokov Motownu a zázračne vyzretý spev Silbermana presviedčajú skôr o tom, že všetko už aj tak dávno vieme. Klavír hrá temer bez dotyku, gitary jemne našľapujú na zvukové míny a bicie sú v rytme usádzania prachu.
Zbavovanie sa zbytočných efektov odhaľuje inštrumentálnu poctivosť, ktorá svojou nenásilnou silou dokáže prejsť i stenami. Hneď v úvodnej Palace Antlers objavujú krásu ruín domov ukrývajúcich tajomstvo rôznorodých príbehov nakreslených prstom do prachu. Rozpadnuté vnútro, kde jedna časť osobnosti búra a druhá stavia, je veľmi častým motívom skladieb volajúcich po priznaní... číst dále
Všetci by stále len bojovali. S bývalou, súčasnou, svetom, ktorý nie je podľa predstáv, predavačkou v supermarkete, so samým sebou. Aj brooklinskí The Antlers mali svoje vojny. Na predošlých albumoch a EPčkach naháňali svoje idoly (Radiohead predovšetkým) do často beztvarej formy, ktorá sa vymykala azda len srdcervúcim bľakotom o deštruktívnej zvrátenosti vzťahov lídra Petra Silbermana. Pred dvoma rokmi, zrejme vyčerpaní z emocionálne nestabilných začiatkov, sa ponorili do chládku pomalších postrockových piesní v EP Undersea. A teraz? Na bojovom poli je hmla a ticho. Z diaľky prichádzajú vlajkonosiči smútku a nádeje. Poznávacím znamením je graciózne sa nesúca trumpeta ponad prirodzene tečúci tok tónov. A všetci víťazi i porazení slastne privierajú oči.
Nový album Familiars totiž nevnucuje ťažko vydolované životné pravdy. Bluesrockové skladby s letmým dotykom zašlých rokov Motownu a zázračne vyzretý spev Silbermana presviedčajú skôr o tom, že všetko už aj tak dávno vieme. Klavír hrá temer bez dotyku, gitary jemne našľapujú na zvukové míny a bicie sú v rytme usádzania prachu.
Zbavovanie sa zbytočných efektov odhaľuje inštrumentálnu poctivosť, ktorá svojou nenásilnou silou dokáže prejsť i stenami. Hneď v úvodnej Palace Antlers objavujú krásu ruín domov ukrývajúcich tajomstvo rôznorodých príbehov nakreslených prstom do prachu. Rozpadnuté vnútro, kde jedna časť osobnosti búra a druhá stavia, je veľmi častým motívom skladieb volajúcich po priznaní slabostí i sily. Každá jedna, či už ste v jadre z tvrdého betónu, alebo vetchých tehál, otrasie vašimi základmi. A to všetko páni Silberman, Cicci a Lerner dokázali veľmi nenúteným spôsobom.
Okrem efektov odhodili i strach z vlastnej nedokonalosti a objavili tak nesmiernu hudobnícku plastickosť, ktorá v skladbách rastie vždy do nových rozmerov. Hotel je ironickým mexickým kokteilom pohody, Director bluesovou kráľovnou, pálivým uhlíkom rozfúkaným do atmosférického postrockového záveru. Antlers už nie sú potácajúcim sa pochodom z jednej strany podopieraným nenapodobniteľnosťou svojich idolov a zo strany druhej vlastnou rozorvanosťou. Neuzurpujú si hudobný priestor na to, aby vyplakávali a vykonávali očistu. Album Familiars stavia i búra katedrály inštrumentálnej tvorivosti, volá po objavovaní zákutí, na ktoré sadá prach, a zmierení sa s tým, čo pri tomto odkrývaní v sebe nájdeme.
Peter Silberman je básnik na vysokej úrovni a ako človek vidí cez všetky steny. Vie, že cudzinci skrývajúci sa za zrkadlom nezmiznú, pokiaľ ich ignorujeme, že všetko odcudzenie je len nevedomosť, ktorá sa dá často zmazať vľúdnym slovom či objatím. Multiinštrumentalista Darby Cicci tvorí kapele i artwork a spolu so šikovným Lernerom si bohato vystačia na to, aby Silbermanove myšlienky udržali v jemnej a zároveň pevnej podobe.
Napríklad v poslednej Refuge sa s optimistickým pofukovaním trumpety nesie i Silbermanovo slovo na záver: „It’s not our house that we remember/ It’s a feeling outside it when everyone’s gone but we leave all the lights on anyway.“ Patetické? Vôbec nie. Dôverne známe.
Recenze vyšla v časopise Full Moon #38.
70.00%
72.22%
78.89%
Komentáře