Beat Happening - Look Around

Prázdniny roku 1985 v Olympii patrili medzi tie ideálne. Pre nádejného stolnotenisového reprezentanta na sústredení, keď sa na to obzriem spätne bez nostalgického tieňa, skôr idealistické. Pacholok spoza hraníc východného bloku stretáva na ulici potomkov beatnikov, flákačov s päťdolárovými gitarami cez plece, ktorých za výzor nikto nemláti. To bol nevídaný raj na pomyselnom výlete za slobodou. Žiadny otravný Olympic ani bojkot letnej olympiády zo strany socialistických krajín ako minulý rok sa nekonal. Len kopec srandy pri nahrávaní na primitívne štyrstopáky položené kdesi na kuchynskej linke vedľa špinavého riadu. Z rozprávania som sa o pár rokov dozvedel (štát Washington som musel opustiť), že aktivity sa presunuli do podzemného narkotického štúdia, kde sa paradoxne nehral žiadny dub. Kazety stále boli na nedeľných blšákoch hlavným výmenným artiklom, Fugazi hrali v každom študentskom rádiu, riot grrrl naberali na sile, mladý Hansen si sem chodil do sekáču kupovať menčestráky a z K Records okolo Calvina Johnsona sa nenápadne stávala lokálna modla DIY. Lampa, za ktorou letia všetky nezávislé komáre s istotou, že sa nepopália, až kým sa nedá dobrovoľne označkovať sám Kurt.

Po návrate do Československa som spravil svojej drahej polovičke (dnes už oslavujeme striebornú svadbu) žlté tričko s naivnou mačkou letiacou v raketopláne. Len nápis na rakete som zmenil z USA na Mexico, zo zištných dôvodov. Majú vôbec doteraz vlastný kozmický program? Späť k Beat Happening, zásadnej kapele osemdesiatych rokov, ktorá v krajine nesplnených snov prezula indie pop z detských bačkoriek do nepremokavých turistických topánok. U nás sa o nej stále vie asi rovnako ako o neprikrášlenej podobe totalitného režimu. Menej známi sú už len ďalší samozvaní outsideri Dustdevils, čo sú v kruhoch serióznej alternatívnej muziky dva príklady, ako by sa spievať a hrať nemalo. Napriek tomu je to iniciačná skúsenosť so svetom čistého lo-fi pesničkárstva, vznikajúceho z číreho potešenia, že aj takto sa to dá.

Po tridsiatich rokoch je tu rekapitulačné 2LP, napakované všetkými povinnými jazdami, radenými takmer chronologicky, takže aj začínajúci poslucháč zachytí, ako sa happeningy menili v čase. Teda koľko rozladených akustických gitár bolo po ruke, či použiť iba rytmičák alebo aj jeden prechod navyše, kto to dokáže odspievať falošnejšie a viac od srdca? Other Side, dokonalý song, viac v piči má už iba Jonathan Richman v I Was Dancing in the Lesbian Bar. Heather Lewis, tá zlomí na úsmev aj skalu. A to je takých všetkých dvadsať tri skladieb! Bohyňa Eris, buď pozdravená. Black Candy, yeeeeah, yeeeeah, keď išli The Moldy Peaches na tour, toto sa im zaseklo v autorádiu, tak si museli začať spievať. Raňajky na cintoríne, nikdy sa nezmeníme, začína pršať a ja sa chcem vrátiť do doby môjho jediného, poctivého Indian Summer.

Recenze vyšla v časopise Full Moon #56.