Beirut - No No No

The Rip Tide. Hospitalizácia frontmana Zacha Condona po nabitom turné. Rozvod. Frustrácia a kreatívna kríza. Láska a znovunaplnenie. No No No. Beirut si od vydania predposledného albumu prešli po životnej sínusoide. Nie je lepšie načasovanie začať s niečím novým, než keď sa vám práve zrútil svet. Tak, ako si to Condon plánoval. Zahodil pripravený materiál k albumu a začal nanovo. Tabula rasa. Až na to, že ho zahadzovať asi nemusel...

Jediná skladba, ktorá prežila veľké škrtanie, je titulná No No No. Hitovka, ktorá naskočila na vlnu indie popu a má potenciál osloviť aj tých, ktorí ešte Beirut náhodou nepoznajú. Kompozícia má stále svoje trúbky, pochodové bicie a folkový hlas Condona, ktoré dávajú Beirutu tvár, ale zároveň z nej vanie pozitívny ružový vánok, ktorý sa prehnal aj videoklipom. Ďalšou dávkou silnej energie je Gibraltar: trochu world music, trochu indie rock. Výborný príklad avízovanej jednoduchosti, do ktorej sa Beirut chceli s novou doskou ponoriť.

Práve jednoduchosť je dovedená do až bolestivých rozmerov na štvorakordovej slučke At Once. Nostalgicky sa opakujúce tóny klavíra so záchvevmi trombónov a lakonickými vokálmi nedokážu rozviezť myšlienku skladby, zároveň však prehlušujú vrodenú jednoduchosť minimalizmu. Takýchto At Once je na deske hneď niekoľko. Condonove obľúbené ťahavé tóny akordeónu a lesné rohy zabalené do balkánskeho feelingu, po ktoré si chodili desaťtisíce fanúšikov na koncerty po celom svete, tam ostali len v obmedzenom množstve. A album neponúka nič nové.

Čo kapela vylepšila, je použitie dychových nástrojov – žiadne monštruózne crescendo už na novom albume nenájdete. Zároveň však Beirut stratili svoj šarm a aj keď je No No No podpriemerne krátke, niektoré skladby sa zdajú byť nekonečné, pri čom stále nestíhajú ukázať frontmanov aranžérsky talent. O dôvod naviac si radšej pustiť Elephant Gun.

Recenze vyšla v časopise Full Moon #55.