Duran Duran - Danse Macabre

Členovia skupiny avizovali svoj nový, v poradí šestnásty štúdiový album už minulý rok na koncerte v Las Vegas, kde predviedli aj niekoľko veľmi rôznych coververzií. Myšlienka sa stala skutočnosťou a s ňou tiež platňa, od ktorej sa dalo očakávať prakticky čokoľvek.

Na začiatok je dobré povedať, že "Danse Macabre" nedopadla tak špatne ako sporné "Thank You" spred necelých tridsiatich rokov. Čerstvá nahrávka, na ktorej Duran Duran spolupracovali s dlhodobo overeným producentom Joshuou Blairom, obsahuje tri nové skladby, šesť prevzatých, a štyri staršie kusy v novom háve.

Fanúšikov môže potešiť návrat dvoch bývalých gitaristov - Andyho Taylora a Warrena Cuccurullo. Príjemným osviežením je tiež spolupráca basgitaristky Victorie De Angelis z Måneskin na podarenej coververzií hitu Talking Heads "Psycho Killer".

Práve s covermi to tu však trochu pokrivkáva. Niektoré fungujú viac, niektoré menej, a niektoré vôbec. Z tých lepších a citlivejšie poňatých je to okrem spomenutej klasiky "Psycho Killer" pocta disco hitovke "Supernature" od Cerroneho z roku 1977. Birminghamská zostava sa v nej evidentne cíti prirodzene v každom ohľade, ich úprava má ľahkosť a skvelý zvuk. "Spellbound" od Siouxsie & The Banshees má dobrý náboj a ťah, no možno znie až príliš konvenčne à la Duran Duran.

Výraznými slabinami sú však "Bury a Friend" (áno - Billie Eilish), rollingstonská vypaľovačka "Paint It Black" a "Ghost Town" (The Specials). Tie ako nadsádzka so štipkou čiernou humoru pôsobia vlastne fajn, akurát neviete, či ide skutočne o nadsádzku, alebo nie. Tým pádom sa míňajú účinkom.

Čo sa ale rozhodne na "Tanci smrti" zadarilo, sú nové verzie starších songov kapely. Nejde pritom o nejaké zásadné prearanžovanie predošlých piesní, ako skôr o prácu s detailom a zvukom. Cítiť z nich nadhľad, pohodu aj hravosť (prefláknutou citáciou "Can't Touch This" v "Super Lonely Freak" možno až prílišnú).

S novými kúskami je to zas podobné ako s covermi. Tanečná "Black Moonlight" neurazí, no ani nijak zvlášť nezaujme. Titulná skladba jednoznačne prehráva na plnej čiare vstrebávajúc do seba najmožnejšie klišé. Všetky tri, ako trochu aj samotný album zachraňuje záverečná subtílna "Confession In The Afterlife". Ukazuje polohu a kvalitu, v ktorej Simon Le Bon & spol. boli vždy dosť silní. Je škoda, že ju tu nerozvinuli viac. Pravdepodobne však ani nechceli.

Tanec smrti v podobe, v akej ho rozpohybovali Duran Duran, má v sebe prvky čiernej grotesky aj absurdnosti. Kým to prvé je na mieste a vyšlo, to druhé len akosi neplánovane vyplávalo na povrch. Celkový spôsob a poňatie dramaturgie platne zvádza k tomu myslieť si, že Briti tento počin tak trochu vypľuli ako recesiu, nadsádzku a hyperbolu, alebo iba z neutíchajúcej činorodosti (ktorá je sama o sebe vždy na mieste). Problém však je, že tak neučinili dosť presvedčivo, a tak dojmy z jeho vypočutia môžu byť veľmi zmiešané a nejednoznačné. Z potenciálne, a zrejme dobre zamýšľanej idey nakoniec ostáva iba škrupinka halloweenského, mierne nadpriemerného úletu, ktorí poteší skalných, a sčasti pobaví ostatných poslucháčov. Nič viac však za ním bohužiaľ nie je.