Keby sme namiesto nášho mozgu mali neurónové počítače, stále by niektorým smrdelo kadidlo a druhým chutila rajčinová polievka nasladko? Alan Stanley Soucy Brinsmead aka Sinjin Hawke to vidí vcelku pozitívne a namiesto dystopických vízií predstavuje svoj albumový debut v duchu technológií, ktoré nepohlcujú, ale oslobodzujú. Slovo opus má vážnohudobné a aj snobské konotácie, no Hawke si ho zvolil z praktických dôvodov: to, čo vás na tomto albume čaká, nie je nič iné ako nekompromisná tekutá explózia vizionára, ktorý ako decko spieval v zboroch, doma počúval dennodenné zvuky lesného rohu svojho otca a pri tom ho to skladateľsky tiahlo k elektronickým mašinkám.
Na audiovizuálnej platforme a labeli Fractal Fantasy spolu so Zorou Jones vytvoril množstvo kolaborácií oscilujúcich na hranici bizarnosti spojením optimizmu klubovej scény s organicko-digitálnymi vizuálmi. Hawkeho sólo projekt pilovaný štyri roky má výsostne ucelený a opulentný charakter a opäť k nemu prislúcha obrazový interaktívny materiál v súlade s estetikou Fractal Fantasy. Trap, hip hop, funky sedemdesiatych rokov, futuristický sampling, wonky, UK bass – to všetko a ešte omnoho viac strieda v istom dokonalom vzorci, ktorý sa ako hudobne variabilný fraktál objavuje v každej skladbe. Opus sprevádza ladenie orchestra, akurát anjelské kantátové sóla nedorastených chlapcov sú namiesto plynulého legáta rozsekané na fragmenty otáčané pod beatovou paľbou do zvrátených popových melódií a grandiózny... číst dále
Keby sme namiesto nášho mozgu mali neurónové počítače, stále by niektorým smrdelo kadidlo a druhým chutila rajčinová polievka nasladko? Alan Stanley Soucy Brinsmead aka Sinjin Hawke to vidí vcelku pozitívne a namiesto dystopických vízií predstavuje svoj albumový debut v duchu technológií, ktoré nepohlcujú, ale oslobodzujú. Slovo opus má vážnohudobné a aj snobské konotácie, no Hawke si ho zvolil z praktických dôvodov: to, čo vás na tomto albume čaká, nie je nič iné ako nekompromisná tekutá explózia vizionára, ktorý ako decko spieval v zboroch, doma počúval dennodenné zvuky lesného rohu svojho otca a pri tom ho to skladateľsky tiahlo k elektronickým mašinkám.
Na audiovizuálnej platforme a labeli Fractal Fantasy spolu so Zorou Jones vytvoril množstvo kolaborácií oscilujúcich na hranici bizarnosti spojením optimizmu klubovej scény s organicko-digitálnymi vizuálmi. Hawkeho sólo projekt pilovaný štyri roky má výsostne ucelený a opulentný charakter a opäť k nemu prislúcha obrazový interaktívny materiál v súlade s estetikou Fractal Fantasy. Trap, hip hop, funky sedemdesiatych rokov, futuristický sampling, wonky, UK bass – to všetko a ešte omnoho viac strieda v istom dokonalom vzorci, ktorý sa ako hudobne variabilný fraktál objavuje v každej skladbe. Opus sprevádza ladenie orchestra, akurát anjelské kantátové sóla nedorastených chlapcov sú namiesto plynulého legáta rozsekané na fragmenty otáčané pod beatovou paľbou do zvrátených popových melódií a grandiózny úvod v Monolith (Overture) je spečatený.
Štrnásť skladieb je na stránke Fractal Fantasy rozdelených do piatich vizuálnych sekcií – raz je to zrkadlovo-tekutý objekt levitujúci na dne kaňonu, inokedy kvapalná zrkadlová nano podlaha, ktorá postupne pohlcuje svet, či čerstvo zrodené pulzujúce čiastočky umelej inteligencie. Meňavkové objekty majú za úlohu zrkadliť a ohýbať realitu do mäkkých a poddajných tvarov. Ich interaktívnym otáčaním kurzorom podľa poslucháčovej ľubovôle vizuál pridáva na hravosti a rozjasnenosti viacdimenzionálneho albumu. Údernosť skladieb je však nekompromisná a spokojne drví a bičuje beaty aj bez vizuálu. Z albumu prýšti uvážlivá a zároveň spontánna radosť z možností elektronickej a symfonickej tvorby, či už za sprievodu oslavných rohov alebo zmutovaných chlapčenských spevov na raveovú párty. Bublajúce rytmy sa nikdy neustália v jednej polohe, rezonujú v digitálnych clonách a lesknú sa na tisíc spôsobov.
Poslednou skladbou In Loving Memory Hawke vypúšťa rozlúčkové salvy rohov a beatov, klavír štípe v očiach na počesť zosnulého DJa Rashada. First Opus je hudobný manifest o tom, že technológie nie sú len dobrým sluhom, ale aj pánom a približujú sa ľudskej spontánnosti míľovými krokmi. Okrem intímnych tém v ňom Hawke mieri ešte hlbšie – ozvučuje elektronické neurónové dráhy, projektuje ich originálnym futuristickým spôsobom a dáva slovnému spojeniu „dostať sa niekomu do hlavy“ nový rozmer. A kope riť tak trúfalo, že sa z radu adeptov na album roka len tak nevykrúti.
Recenze vyšla v časopise Full Moon #75-6.
Komentáře