Markéta Irglová - Lila

Markétu Irglovú za ten čas osud zaviedol na Island, kde sa vydala za producenta Sturlu Mia Thorissona, splodili spolu tri deti a zriadili vlastné nahrávacie štúdio.

Zatiaľ čo prvý album z trilógie "Anar" zachytával podľa slov speváčky milostné vzťahy a druhá časť "Muna" ilustruje uchopenie vzťahu človeka so svetom a Bohom, "Lila" zameriava pozornosť na lásku vo všetkých svojich podobách a prestrojeniach.

Samotné "slovo Lila pochádza z Indie", opisuje muzikantka a dodáva: "A často sa používa v okamihoch šťastnej náhody, keď vyššia moc do života zasiahne hravým a dobre čitateľným spôsobom. Otvorenosť týmto neviditeľným silám mi pomáha s nasmerovaním svojej umeleckej a životnej cesty."

Ústredným motívom novinky je tiež hľadanie rovnováhy. Markéta v piesňach reflektuje a sumarizuje svoje skúsenosti a pocity. Miestami sa obhliada za minulosťou, a otvára otázku vyrovnania sa s ňou. Napríklad v skladbe "Girl From A Movie", ktorá trochu odkazuje na film "Once", nerobí to však prvoplánovo ani okato. Veľmi osobne a snáď najvýraznejšie zasa vyznieva "My Roots Go Deep" vyžarujúca pokoj, vnútorný balans a nadhľad.

Téma pokoja, mieru a rovnováhy sa zreteľne a veľmi silno zračí v inštrumentácii albumu. Irglová si na spoluprácu prizvala niekoľko vnímavých hudobníkov, ktorý "Lile" dodávajú ten správny nádych a lesk. Do konceptu diela zapadajú skvele zaranžované party fínskej huslistky a violistky islandského pôvodu Marje Gaynor (vyniknú azda najviac v "The Way" či "The Season").

Citlivým inštrumentálnym vkladom prispel venezuelský perkusionista Manuel Barreto, ktorého bicie nástroje pôsobia vkusne a mierne, nestrácajú však rytmický apel tam, kde sa žiada ("Remember Me", "High & Dry"). Farebné, až ambientné gitary Petra Moca dotvárajú kolorit viac ako vhodne.

Zrejmý je cit a zvuková dôslednosť samotnej muzikantky, ktorá okrem spevu ozdobila nahrávky tiež klavírom, harfou, indickým bubnom bodhrán či dychovými nástrojmi.

Z nahrávky "Lila" sála pozitívna energia a kľud, takže autorkin zámer sa nepochybne podaril. Je tichou meditáciou na tému života, ktorá sa však nebojí zvukovej plnosti ani byť osobnou. Album je interpretačne pre Markétu Irglovú typicky melancholický, avšak nepresahuje do smútku - reflektuje a vyrovnáva sa; cítiť z neho nádej, že na konci hoci aj obtiažnej a zložitej cesty dokáže byť radosť a krása. Občas skĺza do jednotvárnosti, a harmonicky by kľudne zniesol väčšiu odvahu, ale vo výpovedi je presne tým, čím byť chcel, a (najmä v časoch zrýchlenia a zhonu všade naokolo) sa počúva nesmierne príjemne a povzbudivo. ]]>