The Cult - Under the Midnight Sun

Je to už tridsaťosem rokov od času, kedy The Cult uviedli v Rockfields Studios svoju debutovú platňu, a výrazne sa tak začlenili do britskej postpunkovej, respektíve gothicrockovej scény. Vznikla silná symbióza, ktorú charakterizovali predovšetkým matné psychedelické gitary Billyho Duffyho a prierazný spevácky prejav Iana Astburyho.

Zoskupenie sa do waleského štúdia v Rockfields vrátilo na jeseň tohto roku, aby tam nahralo nový album "Under The Midnight Sun". Hudobníci tak učinili v zámernej snahe o retrospektívu prerozprávanú súčasným jazykom. Názov platne bol inšpirovaný vystúpením The Cult z roku 1986 na Provinssirock festivale vo Fínsku severne za polárnym kruhom, kde v letnom období takmer vôbec nezapadá slnko.

Produkčne sa na kolekcii podieľal Tom Dalgety, známy v minulosti tiež vďaka spolupráci s Pixies, Ghost či Royal Blood. Treba povedať, že táto voľba novej platni rozhodne prospela. Dalgety k "Under The Midnight Sun" pristúpil citlivo - zachovaním temnejšieho a surového zvuku pripodobnil nahrávku k debutu "Dreamtime" tak, že znie aj v dnešnej dobe sviežo, pričom ju nezabil súčasnými preexponovanými trendmi.

Album veľmi sľubne naštartuje pieseň "Mirror", na ktorej sa spomenuté zvukové kvality pekne zúročujú, a hneď na prvý dojem ste príjemne potešení. Skladba dosť verne navodzuje mierne tajomnú atmosféru sprevádzajúcu platňu. Kĺbi zároveň všetky silné stránky The Cult, pre ktoré ich fanúšikovia majú radi.

Tým väčšmi to platí pre "A Cut Inside". Tá vyšla spolu s "Give Me Mercy" ešte pred elpíčkom ako singel, a dokazuje aj po rokoch pretrvávajúcu tvorivosť a energiu zostavy. Analógia s ranou tvorbou skupiny je tu asi najviac evidentná. Astburyho spev síce postráda niekdajšiu dravosť, vôbec to však v tomto prípade nevadí, nakoľko ani song to nevyžaduje. Plnosť Duffyho gitár a skvelý zvuk bicích skvele podporujú postpunkovú retrospektívu optikou roku 2022. Prakticky to isté sa dá povedať o druhom singli "Give Me Mercy".

O niečo slabším článkom je "Vendetta X" strácajúca sa v nevýraznosti a aranžérskej jednotvárnosti, čo tak trochu platí pre druhú polovicu kolekcie ako takú, a pomerne rýchlo si to začnete uvedomovať. Hoci, pochopiteľne, nechcete počuť The Cult z osemdesiatych či deväťdesiatych rokov, expresívnejší výraz vám na "Under The Midnight Sun" pravedpodobne postupne bude značne chýbať.

Niekoľko dobrých nápadov sa objaví v "Knife Through Butterfly Heart", ako však pieseň graduje, začne trpieť na strnulosť a tempovú jednoliatosť. Zákonite sa potom zamyslíte nad tým, či to predsa už nie je prejav umeleckého starnutia kapely. Lepší dojem sa snaží zanechať svižnejší kus "Impermanence", avšak dych vám tiež nevyrazí, a v kontexte celku sa ľahko stratí. Titulná "Under The Midnight Sun" má silný potenciál a rozbeh rockovej balady, lenže ten takisto niekde uviazne, a výsledok znie skôr ako soundtracková bondovka z deväťdesiatych rokov.

Je skvelé, že The Cult zaktivizovali sily, a pohľadom súčasnosti na albume "Under The Midnight Sun" retrospektívne zhodnotili svoje kvality. Zamrzí však, že tento dobre načrtnutý zámer nebol dotiahnutý do konca.