SOHN - Tremors

Poznáte to (dúfam, že nie): urputná snaha odmietať nejaký cit spôsobí presný opak a vy sa cítite porazení vlastným snažením. Čo urobíte? Taký Toph Taylor alias SOHN nahrá album Tremors (záchvevy). A vyslúži si vďaka tomu zaradenie do rovnakej elektronickej žánrovej stajne, akú okupujú James Blake či How To Dress Well. Hrdí sa tým, že ho nahrával striktne len v najhlbších zákutiach noci a svoju tvorbu prirovnáva ku Rubikovej kocke, pretože presladených hláskov s R&B trilkami tu už bolo doaleluja a post-dubstep so svojím chladom prináša zmiešané pocity.

Roboticky osekané hlasy sú rytmickými a basovými barličkami a najviac sa v prázdnote zívajúcej medzi nimi vyníma čistý a nemenný Taylorův hlas. V mnohých skladbách to funguje perfektne (Fool, Lights, Artifice), až posvätné sústredenie a ponorenie sa do seba však niekedy pôsobí kŕčovito, akoby sa SOHN za každú cenu snažil vyhnať svojich démonov von (Veto, Paralysed). Lipnutie na presnom elektronickom prepise pocitov smútku a rozčarovania dokáže premrštiť do nádherných očistných záverov valiacich sa syntetických zvukov (Bloodfloows) a kovových beatov (Artifice). Zröntgenujú a zaručene objavia i poslucháčove slabšie miesta. Napriek tomu, že by sa album v pokoji mohol nazvať i popový, ponúka len prst a berie pri tom celú ruku. SOHN ostáva v tme sám a hlboko ponorený do vokálnych prechodov a emocionálnych slučiek. Rytmickosť skladieb, ba ani melodická otvorenosť nezapĺňajú pustatinu. Pozitívne je, že ani SOHN to nevníma pozitívne a snaží sa z bezvýslednej naháňačky vlastných tieňov vyslobodiť hlukovými pasážami či občasnými deephouseovými odľahčeniami. Tremors nie je prvoplánovým albumom, nemá veľa hluchých miest a hoci prináša kŕč, ktorého rytmus sa môže ľahko zunovať, rozhodne stojí za to si ho vyskúšať.

Recenze vyšla v časopise Full Moon #37.